Detské obete holokaustu si pripomenuli 333 sviečkami
Aj na židovskom cintoríne v Spišskej Novej Vsi sa počas uplynulého týždňa rozhoreli sviečky, bolo ich dokopy 333. Pripomenúť mali nielen zosnulých pochovaných na tomto cintoríne, no najmä detské obete holokaustu.
NIKTO SA UŽ NEVRÁTIL
Ide o tradíciu, ktorú tam pred niekoľkými rokmi začalo občianske združenie Pro Memory a študenti Gymnázia na Školskej ulici. Ako pre agentúru SITA objasnila aktivistka združenia a bývalá pedagogička Ružena Kormošová, počet sviečok pripomína 333 detí z rodinného transportu, ktorý odišiel zo Spišskej Novej Vsi 28. mája 1942 s viac ako tisíckou židovských obyvateľov. Nikto z nich sa už podľa jej slov z nemeckého koncentračného tábora v okupovanom Poľsku nevrátil.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ: V Spišskej Novej Vsi si “Kameňmi zmiznutých” pripomenú obete holokaustu
Na cintoríne bola vo štvrtok 2. novembra aj Jana Oráčová, ktorá žije v kanadskom Toronte. Jej otec Tomáš Oráč mal židovský pôvod. „Pokiaľ viem, nemáme na tomto cintoríne nikoho. No môj tatko, v tom čase známy ako Harry Offenberg, pochádzal zo Spiša. V období, keď vyhadzovali židov zo všetkých škôl, aj jeho vyhodili pre židovský pôvod z gymnázia v Levoči. Potom žil v Spišskej Novej Vsi u svojho strýka a navštevoval tu židovskú ľudovú školu,“ povedala. Práve fotka jej žiakov, medzi ktorými je aj Harry, sa nachádza na cintoríne na jednom z panelov tamojšej exteriérovej výstavy.
Prvá vlna transportov do koncentračných táborov ho minula. Jeho mama Mária Offenbergová viedla ako vdova statok v obci Granč-Petrovce, dostala výnimku z transportu ako takzvaná hospodársky dôležitá židovka, ktorá sa vzťahovala aj na neho. Po vypuknutí Slovenského národného povstania však už tieto legitimácie neplatili. „Potajomky sa raz v noci pešo vybrali z Granč-Petroviec, kde boli jedinou židovskou rodinou, do obce Oľšavica. Tam ich spolu s ďalšími ľuďmi židovského pôvodu, ktorí ostali v Spišskom Podhradí a neboli deportovaní do koncentračných táborov, umiestnil grécko-katolícky farár Michal Mašlej do rodín,“ uviedla.
Vďaka tomu Harry, ktorý mal v čase skrývania sa šestnásť rokov, spolu s mamou prežil. Po vojne odišiel študovať do Čiech a neskôr sa s rodinou presťahoval do Kanady. Doma o udalostiach počas vojny hovoril podľa jeho dcéry veľmi málo. „Časom, ako starol, o tom začal hovoriť viac. Keď sme sem, do Spišskej Novej Vsi, prišli spoločne v roku 2011, až vtedy som sa skutočne dozvedela, čo všetko s mamou a sestrou zažili,“ zaspomínala si Oráčová. Zomrel pred troma rokmi.
S MAMOU SA UKRÝVALA ROK
O vlastné spomienky sa však nemôže oprieť Nadežda Lambertová, vedúca košickej skupiny organizácie Hidden Child – Ukrývané dieťa, preživšia holokaustu. Narodila sa v júli 1944. „Ukrývala som sa s mamou prvý rok svojho života. Spomienky mojich rodičov sú mojimi spomienkami. Prežila som holokaust ako bábätko a aj keď si na to priamo nespomínam, dôsledky ukrývania a tej doby nesiem v sebe,“ opísala pocity pre SITA.
PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Rómsky holokaust je nepoznaný a málo zdokumentovaný, tvrdí Čaputová
Najprv sa s mamou ukrývali v Banskej Bystrici, neskôr v partizánskom bunkri nad Balážami a napokon u starších manželov priamo v dedine Baláže, kde prežili koniec vojny. Takýmto spôsobom sa pred deportáciami a smrťou podľa Lambertovej podarilo zachrániť niekoľko detí. „Keď sme pred 30 rokmi začínali a vznikla organizácia Hidden Child, v Košiciach nás bolo takýchto „detí“ vyše 40, teraz nás je šestnásť,“ poznamenala.
(sita, fa)
